Feelings, melancholy, inspiration na Blog.cz

Striedajú sa tony

klavír tíško vzlika

plače nebo

slza padá Ti do oka

Vietor hrá sa s priesňou

hladí vŕbu po vlasoch

zdvíha kôru čo strhol nedbalo

Zmáčaná tvár hladí k nebu

k mesiacu

ku snu..

.. dialku deliacu

Klavír tíško vzliká

plače nebo

slza padá do okna

Zadul vietor

zakvílil posledné slová

strhol šaty

telá stromou nevinné

zhasli svetlá pod oponou zničené

Klavír tíško vzlika

listy kolísa na vode

prebudil smútok

čo myslel že už nevýde

Vyplavil mesiac

z obzoru šerého

zahájil válku

z ktorej dobro nevzíde

Klavír tíško vzliká

slzi padajú na tvár

len ťažko zabudne

šedivé nebo stále tmavne

jej oči nehladia do výšky

jej srdce neplanie

len v bolesti putuje

Klavír tíško vzliká

hmla zahalila chvílu tajomnú

vŕbu presmutnú

jej vlasy su slzami, daždom zmáčané

vietor ju pohladil

no mesiac zabudne

raz chce snívať o lepšom živote

Dlho hľadala som

nikdy nenašla som

vždy omylom zablúdila som

vždy za snom kráčla som

Dnes prichádzam nádhernu noc ti priať

privolať sen v ktorom spolu budeme sa hrať

keď Mars s Venušou sa spojí

nič dva svety nerozpojí

O Marse tak veľmi málo viem

no vždy sa v ňom ukryjem

je mojim snom i domovom rovným

tou skratkou svetom nekonenčným

Dnes prichádzam nádhernu noc ti priať

sen v ktorom spolu môžeme sa smiať

citiť tvoje telo, vôňu opojnú

radosť, spoločnu chviľu nádhernú

Tento svet okolo slnka sa točí

to mu svieti, hreje ho no mlčí

dlho hľadala som stred môjho sveta

našla som Mars nášho krásneho života

Nikdy nesnívala som toľko nedúfala

svoje slnko našla som

s tebou v diaške zabľúdila

Dnes prichádzam nádhernú noc ti priať

s túžbou že bedem môcť pri tebe zaspávať

že prežijeme chvíľu nádhernu

srdcia nikdy, nikdy nezabudnú

Si môje slnko

Mars ďaleky

úkrit, sen splnený

Vždy ráno keď sa zobúdzam

prvú myšlienku na teba nachádzam

Netušíš o citoch

čo neprestajne blčia

sťa pel vo kvetoch

neodbitná matka vlčia

Preteká čaš, voda v mojich očiach

cit nezastaví sa, ani pád na úbočiach

chcem aby si vedel, tušil

čo môj osud za roky prežil

Nebudem vravieť čo pre mňa si

lebo v skutku si len krásny prízrak odkialsi

nebudem vravieť čo vzal sisi

kto vie kde teraz si?

Ráno keď vstanem

hneď ťa vidím

aj po rokoch viem, že nezabudnem

Niesu to rany čo krvou ma topia

neni to bolesť čo roky nezahoja

sú to spomeniky ktoré v hrobe zmyznú

sú to šťastia chvíľky ktoré zabolia a pychnú

Vieš čo znamená svetlo

hra so sklom

vo veľkých rukách, pýši sa nežnosťou

Jediným slovom chcela by som Ti všetko povedať

no už viem, že aj slony vedia zabúdať

Ty vieš, či len s úsmevom tušíš

že jagot v oku s ťažkosťou osušíš

Svorka citou svojho vlka našla

no bojí sa, že v soli raz utopý sa

len verí, že nič dobre neobišla

Raz v týchto riadkoch

objavíš svoju tvár

Raz pochopíš čo znamenať mal ten dar

Viem že raz,

raz najdeš dušu v tom

čo prázdne môže sa zdať

Uvidíš čo ten obyčajný vlk

môže toľke roky znamenať

Čo znamená milovať

aký má to byť sen?

S kým chceš zaspavať

traviť nekonečný deň?

Chcem sa raz otvoriť

no šancu mi nedáš

Chcem Ti raz dokazať

no Ty odpoveď inde hľadáš

Chceš milovať

či len samotou tápať

Hovoríš, že mam rozpravať

a sam toľko mlčíš

Nemôžeš vodu nakazať

a sam z vína upiť

Chcem bozkať tvoje pery horúce

Chcem citíť tvoje srdce planuce

Chceš milovať

či len o láske rozpravať

Túžiš,

alebo len mamonou necudnosti sa opájaš

Veriť láske, životu či snom?

Chceš milovať

či len o príbehoch stale rozpravať

Chceš veriť, že budeš chapať

pribeh pri ktorom budeš zaspavať

Čo znamená milovť

túžiť, čakať, či bezhlavo srdce drovať

raz mal by si počúvať

Poznáš ten pocit keď zúrivosť ovladne Ti mysel? Keď smutok je spomienka a spomienka žial? Keď chceš zabudnúť a toľko myšlienok sa zrazu vynorí.

Tak veľmi chcela by som byť sama, odýsť do diaľky, niekam ďaleko preč, preč od všetkého a všetkých, tam kde je ticho a nikto tam. Miesto ktore môže byť nebo či preklo zároveň ... smútok, žial a možno úsmev na perách.

Miesto ktoré je možno láska ... tak ďaleký Mars ...

Vieš aky je to pocit keď sa mieša nekonečno hnevu, žialu, smútku ... spomienok? Chcem ticho, tmu ... sladkú slzu, nie horucu.

Raz možno niekto pochopý čo tým myslím, raz možno niekto pochopý čo je moje šťastie. Raz možno motýľom sa stanem, vyletím, niekde v slenčnom zore sa stratím.

Chcem zažiť ten pocit, keď tmu svit nahradí, keď moje slová niekto pochopý.

Vieš si predstaviť ten šialený svet? Niekde v diaľke, v tichu v tom čo máš rad, žiť, dovoliť si zabudať a všetko krásne si bezprestajne môžeš užívať? Ten svet keď nemusíš snívať len vetko prežívaš?

Často myslím na to aké by to bolo, keby, keby bolo keby a všetko by sme vedeli a život by bol taky ako sme si ho vysnivali.

Pozná niekto ten pocit kedy by bol radšej neviditelný? iný? možno zabudnuty a možno uplne šialený? Chape vôbec niekto o čom tu hovorim ??? ...

jednoduchá otazka a ešte lahšia odpoveď

Skazená kresba zgumovať sa dá

po škaredom písme ani stopa neostáva

v knihe otočiť stranu smiem

k peknému vrátim sa a usmejem

Prečo život neni ako stránka biela

ako kniha kde život vidím, žijem

kde snívam a bdiem

kde chybu zmažem a zabudnem?

Prečo nedovolíš mi stranu otočiť?

Prečo vytrhúť ju nemôžem a zahodiť?

Gumov myznú moje slová

vietor ich odnáša

no s ním stale nová, nová myšlienka

Chcem zabudnúť

za tebou sa vrátiť

no ty si zabudol

vieš, že osud sa nedá odvrátiť

Chcem opäť snívať

na chvíľu zastaviť

chcem v tebe bývať

srdce ti nevrátiť

Ceruzkou tancujem

po belobe papiera

zabudnutie vnucujem

myšlienke na teba

Gumou myzne

to čo stratiť sa musí

no život plynie

papier nezabudne

a slza opäť obmýva

okraj neschnúceho jazera

Tulam sa uličkou

kde so mnou si bol

no teraz cestu k obzoru spoločnú mám

len s luničkou zlatistou

žiari

len krvou zliaty zlatiský grál

Stúpame ku bodu

kde Zem Marsom sa stáva

kde duša k pokoju uliháva

Myslíme na seba,

na iný svet

kde boli sme spolu,

žiadných iných viet

žiarila luna

nad ňou hviezdny splet

keď nebolo vidieť vrany

a ich tmavý svet

Kráčam tmavou uličkou

kde boli sme spolu,

cítim len samotu

chlad, tmavého bodu

Len lunička svieti mi

na cestu kade ty si ma viedol

teraz pred chladom

chráni ma iba studený vietor

Lunička obliekla svoj zlatistý šat

mňa čaka mesto ako nenásytný kat

S grálom na rameni

kráčam osudu vpred

Chcem držať ťa

poznať myšielnok tvojich sled

Jeho očiam sa naskýta vždy ten istý phľad. Jestvuje vari väčší nezmysel, ako hľadieť deň čo deň na dáky obraz na stene, ako napríklad teraz na Bruegelovu reprodukciu? Neoživovať, ale prebúdzať prízraky skamenené v húštiach sna, narúšať ich pokoj a znovu prežívať skutočný deň, keď maliar navždy znehybnel svoje postavy. Dať hocičomu prednosť pred prijatím vzdialeného života smrti. Kam sa podela predstavivosť? Načo je duša? Prestaň sa už správať ako žonglér a povrazolezec, volá, a vdýchni život tej dedine, sleduj po jednom jej obyvateľov, prizeraj sa na nich, ako žijú, ako sa pária, ako sa dívajú cez okno, keď sneží, ako dokonáva deň, ako sa pohybujú zvieraťá. Počuť ticho, ktoré jestvuje a je absolútne, áno, počuť ho, hoci tebe je teraz odopreté najmä v podvečer, ktorý je vstupom do nočnej hrôzy .. Nadišla hodina ohňa, hodina rozprávok, starodávnych príbehov. Literárna hodinka ...

... keď uniká, píše v starých hoteloch o svojej samote, May ho opustila, o Lobe nemá nijaké správy, Carla rastie bez jeho pohľadov, slov, pohladení. Hodina bez spomineok, bez opätovaných stretnutí, hodina jalová, hodina dlhého a nekončného súmrku ...

A konáre smutnej vŕby sa budú rozprestierať nad zelenou hladinou rieky pri Mantove, kde sa zaoblené skaly dvíhajú ako komíny, čo pripomínajú zakázané lásky a bratovražedné boje v ešte vždy nezabudnutej Canose, či sprisahania za moderných čias a krvavé atenatáty, len čo sa pominuli bozky, v ktorých sa skrývajú túžby utišujúce búrilvé vášne tých, čo začali národnostné boje proti rakúsko - uhorskej monarcii a neskôr zápasy za rodiaci sa socializmus. V podvečer, keď sa na oblohe šíri požiar na počesť jazera a veže stmavnú, keď čajky smutne z olovnatého spánku k životu rybársky prút, zhovárame sa o Vanine Vaniniovej, zase raz preklíname nenávidenú pascu veľkomesta, v ktorom sa zdá nevyhnutné žiť, a ťažkáme si, že sa nemôžeme milovať v nespočetných Mantovách tisícerých zázračných svetov, kde človek túži nezostrnúť.